Uletené filozofie

Často príde na pretras téma menších platov žien.

Pracoval som ako robotník, neskôr v manažmente jednej firmy a približne polovica kolegov boli ženy.

Hlavnou prednosťou robotníčok bola väčšia trpezlivosť pri monotónnej práci. Tiež v služobnom styku boli slušnejšie ku klientom a spolupracovníkom.

No hlavný kameň úrazu tejto témy je ich argument „za rovnakú prácu chcem rovnaký plat“.

Moje skúsenosti sú však také že pri rovnakej úlohe boli ženy lepšie ako muži len výnimočne. V ich prístupe chýbala ambícia vyriešiť problém, či spraviť nejakú prácu rýchlejšie a kvalitnejšie, zatiaľ čo muži sa v tejto ambícii jeden pred druhým „pretekali“ (samozrejme okrem lenivých jednotlivcov). Isté „machrovanie“ že niečo spraví lepšie ako iný, bolo mužom vlastnejšie.

Zaujímavé to bolo tiež pri spoločnej práci zmiešaného kolektívu. Pracoval som, zjednodušene povedané, pri istom prekladaní bremien a osobne som viackrát zažil ako sa mi 80 – 100 kg vážiaca kolegyňa posťažovala že toto je pre ženu ťažká práca. Ukázal som na 70 kg chlapa a ona na to : ale to je chlap…

Dispečerka tiež povie že potrebuje vyložiť nákladiak a vyberá si chlapov. Namietol som že ako potom môžu volať ženy po rovnakom plate, keď na ťažšiu robotu idú výhradne muži, čiže nie je tam rovnaký pracovný výkon… nezabral ani argument že pre chlapa to síce je ľahšie ale zároveň viac zje 🙂 a preto potrebuje vyšší plat. Odpoveďou bolo tvrdohlavé : ale aj ženy sa narobia…

Na vedúcich miestach boli ženy pre firmu problematickým prínosom … a osobne som zažil ich šovinizmus, či sexizmus. Dve moje nadriadené mi dávali viac práce a horšie hodnotenia ako kolegyniam v manažmente. Aj pri vzdelaných a starších ženách som často počul „nech robí, veď je chlap“ s nedopovedaným, ale aj občas sformulovaným : my ženy sme na to, aby sme vládli. Ich hodnotenia pracovníkov boli neobjektívne – kto sa im líškal a kto bol ich kamarát, nielen že dostal lepšie hodnotenie, ale priamo o ňom klamali že je dobrý pracovník ( a neopováž sa mi oponovať). Nielen demotivácia bola výsledkom ich prístupu. Často sa vmiešavali do rozhodovania o problémoch ktorým menej rozumeli a nátlakovo trvali na svojom riešení.

Nástup kapitalizmu u nás mal tieto problémy hneď vyriešiť, je predsa v bytostnom záujme podnikateľa aby mal čo najlepších zamestnancov a musí mu byť jedno či je to muž či žena.

Osobne, bez akýchkoľvek predsudkov, ale výhradne po vlastných skúsenostiach by som si z bývalej firmy do svojej vybral kolektív v ktorom by bolo len 20 percent žien, a určite nie preto že by chodili na materskú, či k chorým deťom. V kancelárskych a vedúcich funkciách by bol pomer tiež asi 80 : 20, v prospech chlapov. Opakujem, sú to len moje skúsenosti z jednej firmy. (Pri mladých do 25 rokov by bol pomer iný, tam je to veľmi individuálne, no nezodpovedných chlapov býva medzi nimi viac).