V umení ostatných rokov sa oprášil pojem angažovaná téma. Neskončil na smetisku dejín, kam posielali komunistov.
Osobne nepotrebujem byť toľkokrát presvedčovaný že homosexuál či farebný spoluobčan je tiež hodnotným človekom ktorý by sa nemal prenasledovať. Skôr ma v súčasných filmoch prekvapí ak je Afroameričan negatívna postava a neprotestuje sa proti tomu.
V našich končinách máme svoju ošúchanú tému : za socializmu bol či chcel byť takmer každý oponent až disident, len pár fanatikov to tu držalo. Prišla však eufória revolučná a po nej sa razom všetko zlepšilo a bolo v poriadku. Tieto scenáre ma už dokonale nudia a vyhýbam sa im aj keby to mohol byť dobrý film. Navyše marazmus tohto typu demokracie ma odrádza aj od spomienok na revolučné nadšenie. Z týchto filmov si pozriem znova možno len Kolju, nie už napr. Pupendo. Vydržal som hodnotnú „Učiteľku“ a neznechutil ma záver lebo bolo naznačené že človek jej typu sa má dobre za každého režimu.
Samostatná kapitola je téma holokaustu. Nešťastie ktoré by sa malo pripomínať ale tak často sa predkladá, že už sa prejesť muselo. A trpeli predsa aj iné národy. Scenár kde sa ukáže ako títo hodnotní ľudia šťastne, usporiadane, pokojne a nekonfliktne žili, no zrazu im fašizmus všetko zničí, pozná každý. Tak štedré udeľovanie oskarov týmto scenárom predčí už len kalkulovanie s podobným námetom kvôli nim.