Prekvapujúco ľahko sa dá veľa psychických porúch či anomálií vysvetliť minulými životmi.
Napríklad gerontofília. Muž miloval ženu do vysokého veku, ktorá mu zomrela. Do smrti mu zúfalo chýbala a v novom živote mu ju mnohé (staršie) pripomínajú.
Freud by to možno vysvetlil detstvom. Láskou k starej mame.
No toto „nevedecké“ vysvetlenie sa javí jasnejšie a jednoduchšie.
Zamýšľať sa dá tiež nad sklonmi k iracionálnej nenávisti, k násiliu, ale obohatí určite aj názor pri autizme – napríklad ako blokáda pred vonkajším svetom pre nemožnosť bývalého hedonizmu, či závislosti (hoci na hre).
V línii tejto hypotézy je to zaujímavé pri homosexualite, či transvestizme. Utkvenie príliš hlboko v bývalom živote (bez pamäte) sa prejavuje v pocite identity s iným telom, pohlavím… otázka je potom nakoľko uvedomenie si podobných náhľadov pomôže v akceptovaní súčasného stavu. U niekoho áno, u iných by možno zabralo až prijatie prítomnosti ako karmy, či božieho trestu.
Ak by to bolo takto, kresťanský svet by zajasal, pre potvrdenie homosexuality ako choroby ktorej treba čeliť. No zároveň nemôže pripustiť vieru v minulé životy…
Je nutné sa správať k sebe čo najlepšie, no nedá sa nájsť raj na tejto zemi. Tá je často na nás ako očistec… kedysi som čítal že duša v ňom trpí aj stovky rokov, no zdalo sa mi že dušu čas nezaujíma, tak prečo ten časový údaj, len pre predstavu človeka ? I v súvislosti s východnými filozofiami sa javí že oným očistcom môže byť táto zem, na ktorú sa v mnohých životoch vraciame kým sa neočistíme od hriechov. A prijatie osudu, dedičného hriechu, či kríža božieho ako základ pre cestu do neba.