Tak to býva začiatok ich konca.
Spomeňme Cibulkovú pred jedným finále, alebo futbalistov pred Škótskom.
Už neznášam hlášky „cítime sa vo forme“ „uvedomujeme si svoju silu“ ale tiež : „môžeme len prekvapiť“ a „nemáme čo stratiť“
Tradične silné reprezentácie ako napr. futbalová anglická možno len naoko vyhlási že berie vážne silu súpera ale málokedy ho podcení. My si veríme a potom čakáme že nám to vyhrá samo, aj bez snaženia.
Turnajovým mužstvom je Nemecko a spolu s kvalitou je u nich aj vhodný prístup, s heslom približne : drieť a nevzdávať sa, veriť svojej šikovnej práci. Ďalšími turnajovými machrami sú ale aj Česi : tváriť sa švejkovsky že moc toho nevedia a v pravej chvíli udrieť… alebo aj : „hoši, něco umíme a my jim to ukážeme“. Je to veľký rozdiel oproti nášmu „boha, chlapi, musíme…“, z tohto je síce sústredenosť, ale často len kŕčovitosť, zaťatosť a nepružnosť pri nepredvídaných situáciách. Potom aj pri dobrom a talentovanom mužstve pohoríme, hravosť zanikne pri premotivovanosti a depresii z vývoja ktorý sa nepredpokladal.
Alergiu tiež už mám na odborné ale i reportérske hlášky o tom, že sme dostali dôležitý prvý gól (akoby už sa neoplatilo snažiť o výhru) alebo hurá dali sme dôležitý gól (prvý, druhý…) a potom poľavíme a dostaneme dva. Nevzdávať sa a hrať a útočiť, lebo len góly vyhrávajú. Keď sme hrali a využili slovenskú dravosť v útoku, tak sme porazili Talianov na MS. Stiahnuť sa dozadu a držať výsledok nevieme, najmä po tých našich dôležitých góloch.
Sagana počuť hovoriť sebavedome, ale nie o tom že ide vyhrať. Verí si, ale pracuje a čaká na príležitosť, nepodľahne nálade, optimizmu ani pesimizmu počas pretekov.
Dúfam v takýto prístup aj našich na olympiáde.
Celá debata | RSS tejto debaty