Vo vlaku si prisadli traja chuligáni a čakal som dosť nepríjemnú cestu. Vyzerali vulgárne, drzo a hlučne, a tak si hovorím – mám po čítaní a pokojnej vyhliadke na prírodu.
No títo zrazu vytiahli každý obrazovku, zapichli do nej kolík, nasadili slúchadlá a – božské ticho rozľahlo sa po okolí.
Tomuto ja hovorím zlaté časy pre mládež a následne na to pre starších. Koľkokrát počujem „len hľadia do tých počítačov“ toľkokrát si pomyslím „chvalabohu“. Ako môže niekto nadávať na to že dnes mladí nechodia na ulicu a na ihriská. Sú pekne doma a nemusíme sa o nich báť a tiež nepostávajú po uliciach a nemusíme sa báť ich.
Komu vlastne prekáža, že mu deti nikam nechodia ? Pravdepodobne hlavne takým čo v spoločnosti boli úspešní. No spomeňme si lepšie – v kolektíve veľmi často prebral vodcovskú úlohu najväčší blbec alebo najpapuľnatejšia klebetnica a museli sme ich znášať. Najsilnejší a jeho trápni psi štekali na každého kto si „dovolil“ oponovať, ak už nehovorím o šikane. Počúvať sa musel nie najmúdrejší ale najpriebojnejší a najvýrečnejší, a to bývala nekonečná otrava, lebo prešiel aj k dobrodružstvám všedného života, napr. čo dnes jedol a čo zajtra bude.
Úroveň spoločnosti sa meria aj podľa možnosti izolácie slabších a talentovaných jedincov od luzy. Takýto trpeli v kolektíve a často boli napádaní lídrami za dobré známky, intelektuálne či umelecké vlohy a pod. Boj proti bifľošstvu býval bojom o moc a proti „bonzáctvu“ (hoci pri šikane) za právo dovoliť si viac než iní.
Dnes – nepočúvate nikoho, na internete sa dá ignorovať a blokovať, komunikovať s kým chceme, poslať antipatického do… atď. a kyberšikana je menší problém ako fyzická. Nemať ambície zaujať v nejakej bande kde sú lídrami magori či rebeky je skôr pozitívne.
Pohyb na vzduchu samozrejme áno, ale nevidím veľké straty na stave národa ak sa deti nevyženú von medzi rovesníkov, skôr naopak.